Nedeľné rána mali na našej dedine niekedy zvláštnu atmosféru.
Medzi 5. a 6. hodinou ráno hasičský trubač prechádzal ulicami a trúbkou zvolával dobrovoľníkov hasičského zboru na cvičenie. Chlapi v tom čase práve kŕmili dobytok, zatiaľ čo ženy si už pripravovali nedeľný obed. Za pár minút sa členovia hasičského zboru v civilnom oblečení poschádzali pred hasičským domom. Veliteľ niekoľkými povelmi uviedol všetko do pohybu. Vytiahli striekačku a potiahli ju k potoku. Každý muž mal určenú úlohu. V zimnom období sa nacvičovala rýchlosť prípravy. Na jar a na jeseň sa uviedla striekačka do činnosti. Hasiči pri tejto práci neboli nikdy sami. Deti povyskakovali z postelí a obdivovali toto divadlo šikovných mužských rúk svojich otcov, strýkov a možno i starších bratov.
Takéto boli protipožiarne predpisy v začiatkoch tejto organizácie. V prípade požiaru sa použili strhávacie háky, na rebrík vystúpil mocný muž, ženy a mládež nosili zo studne alebo z potoka vodu v drevených šechtároch alebo v putniach.
Neskôr mali hasiči k dispozícii aj plátené vedrá. Muž stojaci na rebríku lial prinesenú vodu na oheň a na ohňom postihnutú strechu. Bolo ho treba po krátkej chvíli vystriedať iným, lebo táto práca bola veľmi namáhavá. To bol prvý spôsob hasenia požiaru.
Potom si zadovážil striekačku, do ktorej ľudia nosili vodu a potom štyria muži pomocou vahadla sali vodu do hadice, ktorú držal v rukách silný chlap a ktorý vládal aj z väčšej diaľky hasiť oheň. Striekačka tohto typu bola v našej dedine odložená v Lacovom humne. Keď tu ustajnil družstevný dobytok, vyhodili ju na smetisko a odtiaľ putovala do šrotu okolo roku 1970. Vyrobená bola asi v roku 1849.
Po nej si naši obyvatelia nadobudli striekačku vyrobenú v roku 1904, ktorá mala savicu v potoku a niekoľkými pospájanými hadicami doviedli vodu až k horiacemu objektu. Bola to však ešte stále len ručná striekačka, pri ktorej sa striedali vždy štyria chlapi. Táto striekačka bola uložená v búde z dosák.
V rokoch 1955-1956 nasledovala motorová striekačka ťahaná za autom – typ PS 8.
Dnes sa používa motorová striekačka, ktorá silou prúdu, ktorý môže rozbiť aj strechu domu, bezpečne uhasí plamene. Je uložená v aute AVIA a má značku PS 12.
Hasiči boli a aj sú v očiach občanov vo veľkej úcte. Stavali čestnú stráž pri Božom hrobe, niesli baldachýn na sviatok Božieho Tela. Vtedy boli vyobliekaní v slávnostnej uniforme. Obyčajne aspoň raz v roku usporadúvali zábavu, na ktorú z vďačnosti za ich dobrovoľnú prácu prichádzali aj tí, ktorí ináč na zábavy nechodili. Tieto zábavy kedysi bývali na Zvonici, na Chríbiku a naposledy na Noclihách.
V našej obci, ktorá od posledného požiaru v roku 1935 stratila ráz drevenej dediny, sa i dnes vyskytujú požiare, ktorých vinníkov sa skoro nikdy nepodarilo zistiť. Možno to bol odhodený ohorok z cigarety, inokedy sú to deti, ktoré sa bavia s otvoreným ohňom alebo vysypaný popol pri humne, v ktorom ešte tlie rozpálený uhlík. Za posledných 20 rokov bolo asi 6-8 menších požiarov, ktoré sa rýchlym zásahom hasičov podarilo hneď v začiatkoch zlikvidovať. V minulosti sa do humna chodievalo s otvoreným lampášom, ktorý bol vo väčšine prípadov príčinou požiaru.
Na záver citát Simone Weila „Oheň ničí to, čo ho živí“.
Podľa rozprávania Františka Drabiniaka, zostavil vdp. Viktor Olos
